Maratónec z Pchjongjangu

V uplynulú nedeľu nastúpilo na Kim Il Sungov Štadión Ideálov v Pchjongjangu osemsto amatérskych maratóncov zo zahraničia. Spolu s nimi na štadión vstúpili politruci (v pomere 10:1), 14 profesionálnych atlétov z piatich krajín a približne tisíc domácich maratóncov. Vítalo ich 44 000 severokórejských divákov, precízne a natesno usadených na svojich miestach podľa funkcie: ženy v tradičných róbach, študenti v uniformách, muži v tmavých rovnošatách. V pravidelných intervaloch vytvárali niečo na spôsob mexických vĺn – pravdepodobne išlo o kórejské športové pokriky spojené s tlieskaním – a neustále mávali.

Dress code platil aj pre atlétov zo zahraničia. Prísne zakázané boli vlajky, politické symboly a výrazné logá. Problém dodržať pravidlá obliekania mala jedine hongkonská iredenta, ktorá na štadión nielen prepašovala vlajku s bauhíniou, ale ňou aj mávala priamo pod tribúnou s miestnymi papalášmi. Paradoxne s tým mali najväčší problém Číňania, ktorí ju vítali pokrikom Čajna Čajna.

Trasa viedla zo štadióna najprv k Víťaznému oblúku, ktorý je druhý najvyšší na svete a pripomína protijaponský odboj. Od neho sa bežalo ďalších 20 kilometrov okolo ikonických budov v srdci Pchjongjangu, vrátane dnes už (vraj) konečne dostavaného pyramídového hotela Rjugjong.

Na československých reprezentantov (dvaja Česi a jeden Slovák) pôsobilo centrum mesta povedome – Pchjongjang sa nápadne podobá na Bratislavu bez Starého mesta. Desaťposchodové betónové krabice, často v pastelových farbách, sú rozhádzané okolo asfaltových ciest s nerovným povrchom. Dokonca po tých cestách jazdia aj tie isté plzeňské električky. Na rozdiel od Bratislavy je však všade neuveriteľne čisto, niekde neotravujú plagáty a neblikajú billboardy. Len sa sem tam z priečelia budov na maratóncov usmievajú dvaja Kimovia.

Atléti boli formálne rozdelení do troch kategórií, podľa dĺžky trate: celý, polmaratón a desať kilometrov. Podľa prístupu k pretekom sa však vytvorili tri iné skupiny bežcov. V prvej skupine boli profesionálni bežci, ktorí sa urputne snažili zabehnúť čo najlepší čas. Druhú skupinu tvorili tí zahraniční maratónci, ktorí to brali zodpovedne, ale sem tam aj zastavili kvôli fotke alebo zamávali na miestnych fanúšikov, stojacich okolo cesty. V tretej skupine boli tí, ktorí sa prišli zabávať. Ich najvýraznejším výsledkom bolo, že naučili Severokórejcov koncept „high five“. Vybavení telefónmi, Go Pro kamerami a poniektorí aj s pivom v ruke vyrazili do ulíc a strávili slnečné dopoludnie fotením miestnej architektúry, selfies s kamarátmi a podávaním rúk okoloidúcim.

Na každom polkilometri dozerali na priebeh dámy, ktoré sa na seba tak podobali, až som si myslel, že ma stále nasleduje tá istá osoba. Červená baseballová šiltovka, žltá bunda, krátka sukňa, a neodmysliteľný „report card“ v ruke. Kým politický dozor fungoval dokonale, logistika zlyhala. Od tridsiateho kilometra došla voda a tí, ktorí dobehli do cieľa, museli čakať minimálne dve hodiny, kým sa dostali k vode a jedlu.

Snáď to bolo spôsobené snahou organizovať viacero podujatí naraz. Na Štadióne Ideálov sa počas čakania na maratóncov odohrával futbalový zápas. Súboj dvoch miestnych tímov príliš nezaujal, osviežením bola jedine miestna precíznosť: rozhodca odpískal koniec zápasu presne po 90 minútach a 00 sekundách. Maniere Cristiana Ronalda ešte do Severnej Kórey nedorazili.

Maratón sa obišiel bez nepríjemných prekvapení. (To sa mimochodom prihodilo dva dni predtým, počas historicky prvého zápasu medzi Severnou a Južnou Kóreou v ženskom futbale. Severokórejský tím, desiaty na svete, utrpel remízu). V nedeľu už prezieravo vyhral miestny bežec so štartovným číslom 001. Za výborného počasia sa darilo aj amatérom, z ktorých mnohí dosiahli osobný rekord. Veľkú väčšinu cudzincov totiž tvorili Európania žijúci v Ázii a mnohí z nich už roky počas behania nedýchali neznečistený vzduch.

Zo štadióna sme zamierili priamo do diplomatickej štvrti. Uprostred ambasád sa nachádza najlepšia nemocnica v meste, do ktorej sme museli odviezť bežca z našej skupiny, Chrisa z Londýna. Tesne pred vstupom na štadión, v tieni Víťazného oblúku, ho našli na zemi chvejúceho, s prevrátenými očami. Bežal svoj prvý maratón a dehydratované telo mu vypovedalo službu. Našťastie to bolo len na infúziu, a večer už s nami pri pive sledoval reportáž o maratóne na jedinom kanáli severkórejskej televízie.

 

 

 

O autorovi

Související články

Napsat komentář

Your email address will not be published. Required fields are marked *